Aktuality - Mesto Michalovce 

Michalovská synoda z roku 1865 Tohto roku si pripomenieme 160. výročie michalovskej synody, kedy sa v našom meste písali dejiny uhorského židovstva. Najstaršie správy o židovských obyvateľoch v mestečku Michalovce pochádzajú zo 70. rokov 17. storočia. Postupne sa vďaka zemepanským michalovským šľachtickým rodinám Szirmay a neskôr Sztáray tu usádzali ďalší židia. V súpise z roku 1746 je v mestečku evidovaných osem židovských rodín a celkom dvadsať osôb. V prvej polovici a časti druhej polovice 18. storočia michalovskí židia navštevovali synagógu v Pozdišovciach, rituálny kúpeľ (mikve) v Stráňanoch a pochovávaní boli na stráňanskom židovskom cintoríne. V druhej polovici 18. storočia vznikla samostatná michalovská židovská náboženská obec. Prvú modlitebňu v meste postavili v roku 1786. V prvej polovici 19. storočia na konci mestečka, v susedstve soľného úradu, stála synagóga spolu s príbytkom rabína a židovská škola. Neďaleko stál židovský špitál. V roku 1888 bola podľa plánov staviteľa Jelínka na hlavnej ulici postavená nová ortodoxná synagóga s prvkami novogotického a orientálneho slohu. V roku 1888 (iné zdroje uvádzajú výstavbu objektu po roku 1920) bola postavená tzv. klaus synagóga – malá synagóga na Hodvábnej ulici pre chasidských židov, ktorí vo veľkom počte prichádzali najmä z Haliče. K hlavným osobnostiam michalovského židovstva patrili hlavní michalovskí rabíni ako Juda Landesman (v meste pôsobil začiatkom 19. storočia), Áron Grünberger (podpísal závery známej michalovskej synody z roku 1865) či Šimon Ehrenfeld (zomrel v roku 1931). Koncom 18. storočia mali židia v Michalovciach aj vlastný cintorín (nevieme, kde presne sa nachádzal). Dodnes existujúci židovský cintorín v Michalovciach sa nachádza na miernom svahu kopca Hrádok. Do dnešných dní sa v meste nachádza kniha židovského pohrebného bratstva Chevra kadiša, v ktorej je zoznam pochovaných na tomto cintoríne. Židovské michalovské matriky sa dlho považovali za stratené, ale matričné údaje z druhej polovice 19. storočia boli nedávno nájdené v jednom maďarskom archíve. V 19. storočí už mali židia v Michalovciach vlastné mikve. V roku 1928 boli postavené nové moderné vaňové kúpele, ktoré slúžili aj nežidovským obyvateľom mesta. Mikve postavil Eugen Bárkány podľa plánov Ing. Štefana z Košíc. Rituálne kúpele sa nachádzali na bývalej Kúpeľnej ulici pri Laborci (neďaleko budovy dnešnej michalovskej tržnice). Od 18. storočia až do 40. rokov 20. storočia bývali Židia prakticky po celom mestečku. O význame ortodoxnej michalovskej židovskej náboženskej obce v 19. storočí svedčí aj zvolanie stretnutia ortodoxných rabínov do Michaloviec v roku 1865. Udalosť je známa ako Michalovská synoda a môžeme konštatovať, že ide o jednu z najvýznamnejších udalostí, ktoré sa odohrali na území mesta. Na synode bol vyhlásený ostrý boj proti reformizmu a neologizmu. Michalovská synoda bola vyvrcholením dlhodobého rozkolu medzi ortodoxným a reformným prúdom v židovstve. Hlavným predstaviteľom tejto ortodoxnej opozície sa stal rabín Hillel Lichtenstein. Bol silne ovplyvnený chasidizmom a práve on sa neskôr stal hlavným aktérom Michalovskej synody. V roku 1865 sa práve z iniciatívy rabína Hillela Lichtensteina (pôsobil v Szikszó neďaleko Miškolca) konala v Michalovciach porada ortodoxných rabínov, známa ako Michalovská synoda. Zhromaždenie sa konalo 27. – 28. novembra a zúčastnilo sa ho šestnásť rabínov a osem zástupcov rabínov. Tí sa vyhlásili za zákonodarný zbor a proti reformným snahám vyhlásili deväť záverov, ktoré sa mali stať záväznými pre všetky židovské náboženské obce v krajine. Deväť záverov Michalovskej synody: Je zakázané kázať v jazyku národov sveta. Takisto je zakázané počúvať kázeň v reči národov sveta.Preto každý Izraelita, ktorý by počul rabína alebo niekoho iného kázať v cudzom jazyku, nechokamžite opustí synagógu. Kazateľ musí kázať v jazyku jidiš, ktorým rozprávajú židia tejto krajiny. Je zakázané vstúpiť a modliť sa v synagóge, kde bima (vyvýšené miesto na predčítanie Tóry) nie je v jej strede. Je zakázané stavať synagógy s vežou. Je zakázané vytvárať zvláštny odev pre kantora a iných spevákov spôsobom, ktorý bynapodobňoval zvyky iných náboženstiev. Je zakázané postaviť mechicu, ktorá oddeľuje ženskú a mužskú sekciu spôsobom, ktorý umožňujemužom vidieť na ženy. Je lepšie robiť to tak, ako bolo zvykom v starých dobách. Ba čo viac, akniekde už bola postavená takým spôsobom, do takejto synagógy je lepšie nevstupovať. Je zakázané počúvať modlitby zboru, a, samozrejme, je zakázané modliť sa so zborom, aleboodpovedať „amen“, aj keby následkom toho bol človek nútený „sedieť mlčky osamelý“. Je zakázané spievať v synagóge zborové piesne a vstúpiť do synagógy, kde sa takéto piesne spievajú. Je zakázané umiestňovať chupu (svadobný baldachýn) v synagóge. Chupa má stáť pod holým nebom. Je zakázané zmeniť akýkoľvek židovský zvyk alebo synagogálnu prax, pokiaľ boli prijaté našimi otcami a otcami našich otcov. Závery synody podpísali aj michalovský rabín a rabíni z okolia Michaloviec – stropkovský rabín, užhorodský, sobranecký a humenský rabín. Deväť záverov synody neskôr podpísalo 71 ortodoxných rabínov. Martin Molnár, historik Zemplínskeho múzea Michalovská nemocnica - vznik a história do roku 1945 V sérii historických článkov o významných výročiach, súvisiacich s históriou Michaloviec, začíname 150. výročím od založenia michalovskej nemocnice, ktorá existuje do dnešných dní. Najneskôr v roku 1691 bolo v Michalovciach zriadené xenodóchium (neveľký „špitál“, respektíve chudobinec). Xenodóchium fungovalo ešte aj v 70. rokoch 18. storočia – koncom uvedeného storočia však zaniklo. Na začiatku 19. storočia sídlil v Michalovciach okresný lekár a felčiar, nachádzal sa tu tiež „židovský špitál“, ktorý stál neďaleko objektu Soľného úradu na konci mestečka. V 40. rokoch 19. storočia začala miestna inteligencia veľmi intenzívne rozmýšľať o zriadení nemocnice. Uvedenú myšlienku podporoval tiež michalovský felčiar, tunajší rodák – Jozef Csiky. Myšlienku vybudovať nemocnicu podporoval nielen richtár a rada, ale najmä veľkostatkári z územia okresu i širšieho teritória horného Zemplína, najmä gróf Anton Sztáray (majiteľ michalovského barokovo-klasicistického kaštieľa), gróf Ondrej Hadik-Barkóczy, gróf Gejza Andrássy a gróf Dionýz Andrássy, spolu s inteligenciou z Michaloviec a okolia. Z darov uvedených veľkostatkárov i ďalších súkromných osôb bola zriadená základina, ktorá začiatkom 70. rokov 19. storočia dostala aj vhodný pozemok pre budúcu stavbu. Po nazhromaždení dostatočného kapitálu bola v roku 1875 založená Michalovská okresná nemocnica, pre nedostačujúci majetok zatiaľ ako súkromná. Kráľovské ministerstvo zdravotníctva vydalo dekrét, ktorým dovolilo 1. decembra 1876 otvoriť michalovskú nemocnicu (práve rok 1876 sa dlhoročne oslavoval ako rok založenia nemocnice). Jednoducho nemocnica bola založená v roku 1875, ale reálne začala fungovať až koncom roka 1876. Na čele nemocničného výboru stál do konca storočia Jozef Szirmay z Pozdišoviec. Funkciu (vrchného) nemocničného lekára vykonával najprv Gedeon Raisz a po ňom Pavol Kerekes. V roku 1884 dosiahla nemocnica už takú úroveň, že mohla byť transformovaná na verejnú. Vtedy mala 45 lôžok. O šesť rokov, v roku 1890, bolo nákladom 700 zlatých postavené vo dvore pôvodnej budovy nové krídlo nemocnice. Od začiatku storočia sa michalovská nemocnica dynamicky rozvíjala. Už v roku 1902 bola dokončená prístavba interného oddelenia so 40 novými posteľami. V nasledujúcom roku bola rozšírená o ďalší pavilón. V roku 1908 rozhodlo ministerstvo zdravotníctva o ďalšom rozširovaní nemocnice a na rok 1909 schválilo stavbu pľúcneho pavilónu. V roku 1910 bolo dobudované aj moderné chirurgické oddelenie. Nemocnica bola v predvojnovom období stoličnou verejnou nemocnicou. Dynamicky sa rozvíjajúca nemocnica s novými oddeleniami bola pýchou mestečka. V roku 1904 vydal jej riaditeľ, lekár Móric Chudovszky, o nej podrobnú výročnú správu. Po roku 1918 v Michalovciach sídlila župná verejná nemocnica (od roku 1929 pod názvom krajinská). V roku 1921 nastúpil do nemocnice nový dlhoročný riaditeľ lekár Zdeněk Klenka, pražský rodák a absolvent Karlovej univerzity. Pod vedením Klenku sa inštitúcia stala štátnou a spravovalo ju ministerstvo verejného zdravotníctva. Zápasiť však musela s nedostatkom finančných prostriedkov. Na prelome rokov 1922 a 1923 michalovská nemocnica i naďalej pôsobila ako verejná župná nemocnica. Medzi jej zamestnancov patrili MUDr. Zdeněk Klenka (riaditeľ a primár), MUDr. František Kraus (sekundárny lekár), MUDr. František Dvořák (sekundárny lekár), Ján Struhala (kurátor), Hermína Hastinská (hlavná opatrovateľka) a ďalší. V roku 1925 riaditeľ nemocnice stručne popísal stav nemocničných budov. V nemocničnom areáli boli celkovo štyri väčšie budovy – pavilóny. Prvý pavilón slúžil na účely kuchyne a skladov, ale nachádzali sa tu aj izby. Druhý pavilón, bývalý chirurgický, slúžil pre potreby infekčného oddelenia. Tretí pavilón slúžil pre potreby interného a štvrtý pre potreby chirurgie. Celkovo bolo v nemocnici 130 lôžok. V osobitnej stavbe umiestnili práčovňu a márnicu. Objekty nemocnice dopĺňal domček vrátnika s bytmi personálu a niekoľko malých stavieb V roku 1939 nastúpil na post riaditeľa nemocnice Ján Bulla, dovtedy sekundárny lekár. Nemocnicu riadil do roku 1944. Zariadenie malo vtedy naďalej iba dve oddelenia: interné s infekčným (v roku 1943 – 135 lôžok) a chirurgické (v roku 1943 – 149 lôžok). V roku 1939 v nemocnici pracovalo osem lekárov a 22 ošetrovateľských pracovníkov, z ktorých bolo 21 kvalifikovaných rádových sestier. Zberný obvod nemocnice pozostával z okresov: Michalovce, Sobrance, Vranov a Trebišov, ale do nemocnice dochádzalo ročne približne 1500 pacientov z okresov Humenné, Medzilaborce a Snina. V prvej polovici 40. rokov 20. storočia sa začal proces rozšírenia Štátnej nemocnice v Michalovciach. Jeho výsledkom bola dostavba nového pavilónu, kde malo sídlo chirurgické, interné a plánované nové pôrodnícke oddelenie. Martin Molnár, historik Zemplínskeho múzea v Michalovciach, kronikár mesta Michalovce